Milujem ťa!

Poznáte to: neisté pohľady, jemné dotyky, úsmevy, prvé bozky, motýle v bruchu, začiatky sú jednoducho čarovné. A potom príde chvíľa, kedy sa pozriete tomu druhému do očí a s láskou a oddanosťou poviete tie dve čarovné slovíčka „Milujem ťa.“

                

Niečo tak krásne a romantické sa nezažíva každý deň, je to výnimočná chvíľa, ktorá patrí len vám dvom. No nebolo to vždy tak! Kedysi bolo vyznanie lásky skôr formálne a za prítomnosti všetkých členov rodiny. Prvou úlohou budúceho ženícha na pytačkách bolo vyznať svojej milej lásku a až potom nasledovalo samotné vypýtanie nevesty od rodičov. Ženy slovíčko „Milujem ťa“ nepoužívali. Hovorí sa však o jednej dievčine, ktorú chcel otec vydať za muža, ktorého nemilovala. V predvečer svojho dohodnutého sobáša sa ešte naposledy chcela stretnúť so svojim milým, objať ho a pobozkať. Keď sa však lúčili, pocit smútku, lásky a beznádeje bol taký silný, že mu do ucha zašepkala slová lásky „Milujem ťa“. Muž, ktorý to cítil rovnako jej taktiež vyznal lásku. Ako tu už ale u romantických príbehoch býva, otec nevesty všetko počul. Strhla sa veľká hádka a padlo aj niekoľko faciek, no slová, ktoré niesli vždy veľký význam, boli vyslovené a dvaja zaľúbenci sa museli vziať. Odvtedy si všetci zaľúbení vyznávajú lásku aby ich už nikto nikdy nemohol rozdeliť. 

„Za jednu minútu človek pozná, že sa mu niekto páči, za hodinu zistí, či by ho dokázal milovať a za jeden deň zistí, či by s tou osobou dokázal stráviť celý život. Potrvá však celý život kým na tú osobu zabudne.“ Honoré de Balzac

Tento nádherný citát opisuje jeden príbeh lásky, jedno ľúbostné vzplanutie. Lásku tak silnú, že trvá celý život. No naozaj taká láska existuje? Naozaj sa dvaja neznámi ľudia dokážu zamilovať tak silno, že sa stanú nerozlučnými na celý život? Podľa jednej dávnej legendy sa Boh zamiloval do dievčaťa, ktoré ale jeho lásku neopätovalo. Boh sa teda nahneval, rozlomil srdcia všetkých ľudí na polovicu a porozhadzoval po celej zemeguli. Odvtedy je srdce človeka zamerané na jediný cieľ, nájsť svoju druhú polovicu...

                      

Neviem, či je táto legenda pravdivá, rozum mi hovorí, že asi nie, no srdce to vidí inak, niečo tak romantické a krásne k láske predsa patrí. Dve srdcia, ktoré sa spoja v jedno, dva životy, ktoré nájdu svoj zmysel. Keď som bola malá sledovala som svojich starých rodičov ako si navzájom pomáhajú v bežných činnostiach, ako sa spoločne rozprávajú, chodia na prechádzky, ako s úctou a vzájomnou láskou žijú svoj život po boku toho druhého. V tom čase mi to prišlo samozrejmé, veď o tom predsa láska je, no dnes to vidím inak. To šťastie mať milovaného človeka, s ktorým môžete vzájomne zdieľať svoj život a prežívať všetky radosti a starosti, človeka, ktorý pri vás stojí aj napriek tomu, že ste pribrali či zvraciate celú noc na záchode, nemajú všetci.
Som vďačná zato, že milujem a som milovaná, pretože láska je privilégium, ktoré je dopriate len málokomu...

( Ďakujem za článok Andrei Orlovej! )